AKO SA TO POHNOJILO |
| Výhľad z lode ešte stále v prístave |
Keďže nič netrvá večne, tak ani môj pobyt na nádhernom ostrove to nemohol prekonať, no mohol pokračovať, keby ... Keby! To povestné keby. Keby som viac predpovedala a menej verila. Ale ako raz povedal Martin Luther King, že viera znamená spraviť prvý krok, aj keď nevidíte schodisko sa v mojom prípade iba usvedčila, aj keď nie s očakávaným výsledkom.
NIKDY NECESTUJTE NA MALÝ OSTROV BEZ DOSTATOČNEJ HOTOVOSTI!
OPAKUJEM NIKDY!!!
Ako sa hovorí, to najlepšie na záver. Pred vycestovaním na ostrov som si vybrala určitú hotovosť peňazí mysliac si, že mám aj dosť veľkú rezervu a to aj v prípade nečakaných výdavkov. Myslela som si, žiaľ mýlila som sa. Nečakané výdavky prišli, no pravdupovediac boli milé, tak sa na nich zabudlo. Pôvodný výlet som si chcela predlžiť do piatku s tým, že dnes (v stredu) odídem z ostrova a hneď pôjdem do mesta SEMARANG a v piatok večer sa vrátim. Mala som to geniálne naplánované a chcela som sa stretnúť s americko-indenézskym párom, ktorý som stretla na lodi cestou na ostrov. Všetko som si "premyslela" a že pôjdem s prúdom, čo mám ja najradšej. Tak som ešte nevedela ani kde budem bývať, ani ako pôjdem, ale vedela som, že pôjdem a to bolo najdôležitejšie. Vedela som, že pôjdem hneď po tom ako si vyberiem peniaze z bankomatu. Vedela som vlastne všetko dôležité. Ale nevedela som, že to nebude fungovať.
MISIA BANKOMAT!
 |
| Paluba lode, ktorá bola celkom plná a mala 2 poschodia |
Peniaze som si bola vybrať ešte deň pred odchodom na ostrove, ale žiaľ ani jedna moja karta nebola akceptovaná. Povedala som si, že okey, nerobím paniku, stáva sa. Mohlo sa to stať inokedy, ale aspoň som sa poučila. Namiesto skútra som sa prešla, namiesto ananásovej šťavy som si dala čistú vodu. Trochu som sa posledný deň uskromnila a bolo všetko fajn. Do postele som si ľahla s pocitom, že ráno sa zobudím, dám si raňajky, vyrazím na loď a po dvojhodinovej kolísavej ceste si vyberiem peniaze z bankomatu, sadnem na autobus a vystúpim za dve hodiny v Semarangu. Tento pocit ostal v posteli. Ráno sa síce začalo krásne, dala som si raňajky, čierny čaj, poslednýkrát som si vychutnala výhľady z vysoko-položenej terasy, na ktorej ma včera večer prekvapil dlhý plaz, a cestou do prístavu ma vzal náhodný okoloidúci na skútri, čím mi ušetril dosť bolestivú cestu, keďže môj spálený zadok bol veľmi citlivý a môj veľký ruksak tomu veľmi nepomáhal. Potešila som sa, kedže to žeravé slnko moju bolestivú cestu iba znepríjemňovalo.
 |
| Prístav na ostrove KARIMUNJAWA |
Pri vstupe do prístavu som si mala spraviť ako prvé check-in a následne dostať palubný lístok. Mala. Prišiel čas nástupu na loď a čo sa nestalo? Jasné, že problém, keďže som nemala to, čo som mať mala. A pekne na začiatok prístavu spraviť to, čo som mala spraviť už dávno. Loď ma počkala a mohli sme vyštartovať. Sedel pri mne nejaký aziat, ktorý si zrejme myslel, že aj moja sedačka je jeho, a tak si spravil pohodlie. Pred vstupom na túto loď by som asi každému (rozumnému) členovi, posádky odporučila vynechať raňajky. Pre dobro okolia. Ja som tak nespravila, ale nič nekalé sa nestalo, aj keď chýbal iba malý kúsok. Vystúpila som z lode, ktorej kapitán, našťastie nie Danko, si myslel, že sme na nejakom maratóne, a tak na to poriadne šliapol, čo pociťujem aj po 8 hodinách. Našťastie toto dobrodružstvo trvalo iba dve hodiny. Všetci sme prežili v zdraví a vyviazli bez trvalých následkov, aj keď neviem-neviem. Celkom nepríjemnú cestu ešte znásoboval aj fakt, na ktorý som prišla počas cesty, že peniaze na účte, ktoré tam boli už tam nie sú. Takže sa budem musieť porozprávať s mojou bankou, čo jednoduché nie je, keďže sa im nejde dovolať. Ale NIDKY SA NEVZDÁVAJ!
 |
| Kúsok zo strely, ktorou sme šli |
Všetky cesty vedú do Ríma alebo v tomto podaní do bankomatu. A tak si ma odchytil jeden domáci s myšlienkou, že keď ma tam zvezie, tak zarobí, no nemohol tušiť, že som na tom oveľa horšie ako on, čo som ešte ani ja netušila. Prišla som do bankomatu a išla na vec s vidinou, že o dve hodiny budem úplne niekde inde, a že si vyhodím z kopýtka. Vidiny sú na to, aby sme ich iba videli, a nie reálne zažili. Bankomat protestoval a peniaze nevidal, okey, veď nič sa nedeje, mám ešte ďalšiu kartu, opäť nič, okey, mám ešte ďalšiu kartu, opäť nič. Po tretej karte som začala trochu panikáriť, keďže štvrtú som už nemala. Tak som chlapíkovi zaplatila za odvoz. Pôvodne si vypýtal 40 000, na čo som sa iba zasmiala a pomyslela si, že ak mu dám 40 000, tak sa nedostanem domov. Tak som mu dala 20 000 a naspäť som šla peši. Môj zadok zasa protestoval, ale peňaženka mu to rýchlo a stručne vysvetlila.
KEĎ JE DEŇ BLBEC TVOJÍM KAMOŠOM, KÚP SI COCA COLU!
Po bolestivej ceste na autobusovú stanicu som si utrela pot z čela a kúpila si Coca Colu a presladený ľadový čaj, na ktorý mi ešte ostali peniaze, potom ako som videla akou mašinou sa dostanem domov, tak som to brala ako bolestné. Sadla som si a trochu som sa bála, že mi odfúkne ruksak, tak som sa ho držala ako kliešť. Autobus nemal dvere. Namiesto dverí tam bol chlapík, ktorý úzko spolupracoval so šoférom, ktorý si počas cesty odbehol na 20 minút preč a ja som ho čakala v autobuse sama (vtedy okrem mňa tam ešte nikto nebol). Ľudia začali doslova naskakovať na križovatkách, a tak všade, kde im prišlo. Chlapík stojaci vo dverách stále vykrikoval do sveta cieľ našej cesty a dával pokyn šoférovi, aby zastavil, ak to ten prepočul ,tak si vybral mincu z ucha, áno z ucha, a búchal ňou na sklo, čo vydávalo dosť nepríjemný zvuk, ktorý nemohol prepočuť ani šofér, a tak chtiac-nechtiac zastavil. Rukami, nohami a GPS-kou som im vysvetlila, kde chcem vystúpiť. Keď sme boli pred mojím cieľom, tak som kontrolóra vo dverách potľapkala po ramene a tým mu dala pokyn, aby dal pokyn šoférovi, ktorý počas cesty dával najavo, že multitasking je jeho silná parketa, a zastavil.
Celá mokrá, bez peňazí, hladná ale oddýchnutá som sa dotackala domov. S celkom jasným ponaučením. HOTOVOSŤ NAD ZLATO!
Komentáre
Zverejnenie komentára