Mision Impossible: How sen comes skutočnosťou?

Poznaj sám seba!

Si človek?👱😂 Blbá otázka. Viem. Snáď tento článok nečítajú roboti, kiežby. Vysvetlím ti tú "blbú" otázku. Pýtala som sa preto, lebo každý človek sníva. Každý človek má nesplnené sny a túžby. Každý človek má sny reálne a sny nereálne. Na tom nezáleží. Pointa je tá, že snívate. Nejdem tu analyzovať snára ani nič podobné. Chcem vám iba povedať o mojom už splnenom sne. Je jedno, či vaše sny sú odvážne alebo menej odvážne. Už len tým, že snívate, tak ste o krok bližšie k cieľu a to tým, že sa odvážite vôbec na tú danú vec pozrieť, myslieť. Keď som mala pred sebou tento nádherný pohľad, tak som si uvedomila, že realita je častokrát krajšia ako si ju vieme predstaviť. Divné, že? Veď sny by mali byť dokonalé, ale nie je to tak. Svet je občas čudný, ale vážne iba občas. Vždy som vedela, že príroda na Slovensku je fascinujúca, ale až takto? Kto ešte nebol, choďte! Nenechajte sa čakať na niečo tak úžasné a magické. To ticho. Len vy a padajúce listy a šumiaca voda. Sem tam žaby. 🐸🐸

Snívaj!

Mojim veľkým snom bolo stále cestovanie, čo som si myslela, že sa mi nikdy nepodarí. Veď ja som si nevedela kúpiť ani lístok na vlak a nie to ešte nájsť nástupište. No život je sviňa a naučiť som sa musela aj to. Bola som odporcom cestovania vlakmi, autobusmi a lietadla som ešte ani netušila čo sú. Nebolo to až tak dávno, cca pred mojou výškou, to je 4 roky. Takže vidíte, že všetko je možné.

Cestovať. Cestovať. Cestovať. Toto som si stále vraviela. Samozrejme iba v duchu. V opačnom prípade už by som bola asi hospitalizovaná a tento článok by ste nečítali. Tešte sa! Som v pohode. Ako mi dnes ráno zaspievala SIA - Never give up, tak to aj platí na všetko.  Začiatky sú ťažké, ale ide to. 

Tento víkend som si splnila sen. Dostala som sa do raja. A to hneď do Slovenského. Zážitok na celý život. Prešla som už viac ako 30 krajín, v Európe a Neeurópe, ale Slovenský raj bol až teraz. Chudáčik. Musel na mňa čakať. 

Vždy som iba videla fotky na #dnescestujem ako každý cestovateľ-necestovateľ, turista-neturista, mlaý-veľký, žena-muž, no skrátka každý tam bol okrem mňa. S kamošmi, ktorých som spoznala v Nórsku (fakt do toho Nórska choďte, viete tam stretnúť mega správnych ľudí a dokonca Slovákov) sme sa dohodli na takej malej túrke. Suchá Belá. Magické miesto. Tam som si pospevovala pesničku Som čarovná. A veruže som aj bola. To miesto bolo tak dokonalé, že každý sa tam cíti výnimočne. Uvedomila som si, že ľudia sa ženú za lacnými letenkami na Hawai, do Dubaja, NY, Austrália a kopec ďalších tuctových destinácii a pritom na Slovensku máme tak veľa krásnych meist. Nekritizujem ostatných, to isté robím aj ja. Zabudala som na Slovensko. Vraj to mám odpustené, ale iba pod jednou podmienkou (tú vám prezradím neskôr, možno). 

Cestuj!

Deň sa začal v pohode až kým som nevystupila z vlaku v Spišskej, kde ma čakali kamoši Maťo s Chiarou. Cestovala som s kamošom Samom. Maťo bol domáci, tak došiel autom, že sa zavezieme. Nič by na tom nebolo. Prišli sme na parkovisku po vrúcnych objatiach. Maťo nám otvoril kufor na aute, kde sme si zložili svoje záväzky a hopsa nasadnuť a ísť. Uuuups. Niečo nie je v poriadku. Mráz mi prešiel celým telom, husia koža nastúpila, zbledla som a čo teraz? Maťove auto sa nedalo odomknúť. Ja celá ustráchaná, všetky moje veci v kufri. Maťo to skúšal. Napätie sa dalo krajať a tu zrazu prišlo rozuzlenie. Nastúpovali sme do nesprávneho auta. Vždy som si hovorila, že ktorý výkvet spoločnosti si môže pomýliť svoje auto. Už poznám odpoveď. Maťo nás zaviedol do auta, ktoré bolo na vlas identické s tým jeho. Len kľuč nefungoval a chudák majiteľ nezamkol kufor. Veci sme úspešne vybrali a dali ich do vedľa parkujúceho auta. Áno, už bolo Maťove. A deň sa mohol začať. Prišli sme na miesto, že ideme krásne zaparkovať a Maťo hrdina ako Jánošik, keď bohatým bral a chudobným dával si to krásne namieril do zákazu vjazdy, že si pekne zaparkujeme. Nezaparkovali. No nič, dilema vyriešená, auto zaparkované. Pre istotu sme si pozreli aj ŠPZ, aby sme potom nasadli správne. Išlo sa. 

Túra bola easy. Zvládol by to každý, kto prešiel aspoň z izby na wecko. Prvá pauza. Každý hladný, smädný. Šofér Maťo vybral 52% hruškovicu, áno odšoferoval to aj naspäť a so správnym autom. Samo vybral 100% hrušku.  A ja som vybrala Janu neperlivú. A teraz kto z koho. Ako som ju vybrala tak som ju aj doniesla späť. Zrejme nebola atraktívna. Dodnes neviem prečo. Nálada bola skvelá, rebríky, ktoré nám raj ponúkal sme dali ľavou zadnou. Bolo to veľmi zaujímavé. Až sme sa dostali na cieľa. Veľmi prijemne unavení.

Spokojne som si sadla do vlaku. Ten pocit, že som si splnila ďalší sen a prešla sa po rajských rebríkoch na nezaplatenie. Choďte to skúsiť, ak ste to ešte neurobili. Sny sa dajú plniť. Záleží len na vás ako vysoko chcete lietať. 

                                               Tá spomínaná hruškovica 😂😂